Znova sa otvoriť Božiemu požehnaniu

Keď Boh z nadmiery svojej lásky stvoril tento svet a stvoril človeka, zahrnul ho svojím požehnaním. Natrvalo k nemu priklonil svoju tvár – tak by sme to povedali biblicky – a to preto, že to všetko, čo je stvorené z Božej lásky môže trvalo naplniť svoje poslanie iba v tom pohľade Božej lásky a jeho prijatia. Ale človek sa od Boha odklonil. Nie je to Boh, ktorý odvrátil svoju tvár, ale človek, ktorý sa zriekol Božieho požehnania. A ako to vyzerá keď človek nepočíta s Božou milosrdnou láskou, s jeho dobrotou, a nespolieha na každodenné prejavy jeho starostlivosti, to vidíme vo svete okolo seba. Boh to tak ale nenechal. A vyvolil si medzi národmi jeden národ, v ktorom sa mal narodiť jeho Syn. A kňazov toho národa učil ľudí vracať pred Božiu tvár. V prvom čítaní sme počuli nádhernú formulu Áronovho požehnania, ktorú Boh dal Synom Izraela. Aby tým zakončovali každú SZ liturgiu a zvlášť na prelome starého a nového roka. A tým aby znova navracali ľud pre tú tvár a pohľad dobrotivého Boha: nech ťa Pán požehná a ochraňuje ťa. Nech ti ukáže svoju dobrotivú tvár a je ti milostivý. Nech Pán obráti k tebe svoju tvár a dopraje ti pokoja. A potom bol jediný človek, žena, ktorá sa celkom otvorila pre ten jeho láskyplný pohľad Boží a nikdy sa neodvrátila od Božej tváre. A tú dnes slávime. Najkrásnejšia zo žien, tá, o ktorej Písmo sväté hovorí: Požehnaná medzi ženami. Tá, ktorá žila celý svoj život z tohoto požehnania. Lebo ničomu nebránila Božiemu pôsobeniu vo svojom živote, celý jej život sa stal požehnaním. A tým najväčším plodom a tým najväčším požehnaním jeho života je ten najväčší dar, ktorý Boh dal človeku a to je sám Ježiš, Boží Syn.

Stojíme na prahu nového roku  a ľudia sa pýtajú, niekedy možno aj s istou obavou: čo tento rok prinesie? Ako človek starne, pribúda mu tej skúsenosti, že sú síce v živote veci krásne a dobré, ale že je tak isto veľa tých ťažkých a boľavých. A tak je pochopiteľné,  že srdce mnohých je zvierané úzkosťou: čo nový rok prinesie? Tá otázka je pochopiteľná, ale nie je tou najdôležitejšou. Lebo to podstatné, čo môže priniesť tento rok, to záleží predovšetkým na mne a na tebe. Na tom, ako veľmi sa otvoríme Bohu, ktorý chce vylievať svoje požehnanie do ľudských sŕdc a premieňať tento svet. My máme v liturgii to krásne požehnanie aj preto, aby sme sa v ten dnešný deň celkom – tak ako Panna Mária – navrátili pred Božiu tvár. A aj preto, aby sme nechceli bez Božieho požehnania prežiť ani jediný deň. S vedomím, že skutočne na to, aby náš život bol krásny a šťastný, na to sami nestačíme. Ona, ktorá sa celkom otvorila Božiemu pôsobeniu, sa stala tou najpožehnanejšou, a dala svetu najväčší dar. A podľa jej vzoru ju Pán dal za našu matku, sa môžeme aj my učiť žiť tento život, s touto úplne bazálnou otvorenosťou pre Boha a jeho pôsobeniu v našom živote. Je to prosté, je to také jednoduché. Znamená to iba denne sa vracať a vystavovať sa tej láskyplnej, dobrotivej tvári Božej. Znamená to len nespoliehať sa na seba. A nežiť pre seba. Preto, aby som sa ja mal dobre, ale aby Boh mohol konať v mojom živote. Ten, ktorý mňa môže urobiť šťastným a všetkých tých, ktorých mám okolo seba. Sv. Augustín nás učí, že Panna Mária jedinečným spôsobom sa stala matkou Slova, v telesnom slova zmysle. Bola fyzicky Ježiškovou mamičkou. Ale duchovne sa tou matkou Slova môže stať každý z nás. A to je veľké posolstvo Vianoc a tohto dnešného sviatku. Tak ako ona – ako hovoril Lukáš v dnešnom evanjeliu – to všetko uchovávala vo svojom srdci a uvažovala o tom, a tým Pán premieňal celý jej život, každý deň stále znova a znova, že sa nakoniec stala tou najpodobnejšou Božiemu Synovi, tomu, ktorú celú svoju podobu mal z nej, po stránke telesnej, ona sa stala najpodobnejšou Kristovi po stránke duchovnej. A to je cesta pre nás. Kedykoľvek sa otvoríme Božiemu slovu, Pánu Ježišovi, teda Slovu vtelenému, a potom slovu, ktoré nám hovorí, ktoré nám zanechal, a dovolíme Bohu, aby slovo v nás dozrievalo, aby sa mu podriadilo všetko v našom živote, aj my sa môžeme stať tými, ktorí dávajú svetu Krista. A nemyslime si, že problémy ľudí vyrieši niekto iný alebo niečo iné. Ľudom chýba Spasiteľ, Ježiš, ktorého Boh dal. Ľuďom chýba, aby sa úplne otvorili tej Božej láske, ktorá je v Kristovi trvale priklonená ku každému z nás a k celému svetu. Ale ľudia to nevedia. Oni nevedia, že im chýba Ježiš. Oni nevedia, že im chýba úsmev Boží nad každým ich dňom od rána do večera. Oni nevedia aké to je prebúdzať sa pod tou láskyplnou tvárou Božou a pod ňou každý deň usínať. Preto je tak dôležité, aby v duchovnom zmysle každý z nás stal nejako Pannou Máriou. Tou a tým, ktorí rodia Krista pre tento svet. A pre tých, ktorých máme okolo seba. Prosme teda Pána, aby sme nielen dnes, ale každý deň tohoto roka začínali obrátení k Bohu a jeho tvári plnej lásky a dobroty. Aby sme celý svoj život chceli pod tým láskyplným pohľadom prežiť. A by sme sa tak stali tými, skrze ktorých sa Boh usmieva na tento svet. A v tom úsmeve je prijatie, láska, a vyriešenie každého problému. Lebo len Boh môže vrátiť svetu požehnanie, ktorého sme sa my ľudia zriekli. Nech teda aj nad nami Pán rozžiari svoju tvár a je nám milostivý.