Biskup Vojtaššák mu v roku 1950 vybavil tajnú vysviacku. Komunisti si ho „našli“ na vojenčine a odsúdili. K svojmu kňazskému povolaniu sa dostal až v roku 1968, no komunisti mu nedali pokoja. Patril medzi kňazov, ktorí sa štátnej moci nezľakli a obetovali sa pre veriacich. Farár Ján Butkay (1926-1997).

Rok 1968- v kruhu svojich blízkych po slávení prvej verejnej svätej omše.

Ján Butkay sa narodil 8. apríla 1926 v Spišských Vlachoch. Pochádzal zo štyroch súrodencov, mal dve sestry a jedného brata. Augustín zomrel ako sedemročný na zápal mozgových blán. Mama sa starala o domáce práce a otec pracoval na poli. Bola to veriaca rodina, Janko bol ako osemročný na prvom sv. prijímaní. Od detstva mal veľký záujem pomáhať v kostole pri bohoslužbách a rôznych pobožnostiach.

Pozrite si aj ďalšie príbehy nenápadných hrdinov

Bol šikovný a úspešný žiak. Už ako päťročný hrával divadlo v mestskej opatrovni v Spišských Vlachoch. Navštevoval ľudovú školu, neskôr meštiansku školu. Po skončení sa prihlásil na gymnázium v Spišskej Novej Vsi. Po skončení druhej svetovej vojny úspešne zmaturoval a prihlásil sa študovať posvätnú teológiu na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Jeho strýko, zhodou okolností tiež Ján Butkay, bol kňazom. Janko mal s ním pekný vzťah, na jeho fare ho často navštevoval. Keď končil štvrtý ročník teológie, situácia v seminári sa začala komplikovať. Písal sa rok 1950. Ako napísal kardinál Ján Chryzostom Korec, bolo to obdobie barbarské, kedy vlastní ľudia urobili to, čo by neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani Turkom, ani nikomu v našich dejinách.

Zakázaná literatúra

Ešte počas bohosloveckých štúdií sa štátna služba dozvedela, že sa Janko venuje zakázanej náboženskej literatúre. V decembri 1949 mu pri domovej prehliadke na Spišskej Kapituli našli skriptá od prof. Hanoša Chladného: Hmota sa búri. Za to bol ako bohoslovec štvrtého ročníka 29. marca 1950 odsúdený na rok nútených prác v pracovných táboroch Hronec a Nováky. V rozhodnutí o treste sa píše, že „…ako osoba stojaca v službách Vatikánu, spojil sa s Andrejom Jurom z Košíc, aby obaja rozšírovali tlačivá – skriptá, články z knihy dr. Maxa Chladného-Hanoša: Hmota sa búri, ktorá pre jej protisocialistické zameranie už pred vydaním bola zhabaná a jej rozširovanie zakázané….“

Komunistická moc vtedy zostrila svoje útoky v Cirkvi a obsadila aj Spišskú Kapitulu. Biskup Ján Vojtaššák sa od 15. júna 1950 nesmel slobodne pohybovať na biskupskom úrade v Spišskom Podhradí. Kontakt s biskupom bol ťažký, keďže bol prísne strážený, no napriek tomu ešte stihol bohoslovcom štvrtého ročníka zabezpečiť kňazské svätenia u biskupa zo susednej rožňavskej diecézy. Ako sa mu to za takýchto podmienok podarilo?

Vojtaššák bol zatvorený v izbe, ktorú prísne strážili vojaci v budove. V tom čase v kuchyni pracovala rehoľná sestra, ktorá mu nosila jedlo. Tak mala možnosť, napríklad do zemiakov, vložiť mu nejaký odkaz. Naopak, ak on chcel odpovedať, vyčkal na okamih, kedy sa v noci menili stráže a vyhodil jej lístok so svojim odkazom cez okno. Takýmto spôsobom sa mu podarilo dosiahnuť vysviacku piatich bohoslovcov, ktorí boli iba štvrtáci a štúdia mali ukončiť až o rok. Medzi nimi bol aj Ján Butkay.

Tajná vysviacka a súd

Rožňavský biskup Róbert Pobožný Jána tajne vysvätil 29. augusta 1950 v kaplnke svojho biskupského úradu. Potešiť sa s príbuznými a priateľmi v tento vzácny deň však neprichádzalo do úvahy. Až oveľa neskôr, ako spomína sestra Zuzana, sa doma niečo zvláštne dialo.

Do pastorácie sa však ani on, ani jeho tajne vysvätení spolužiaci nedostali. V októbri 1950 musel narukovať na vojnu do Přerova. Keďže bol veriaci, chodieval počas vojenčiny na nedeľné bohoslužby do tamojšieho kostola. Tu spolu so svojimi kamarátmi, vojakmi začali spievať ako malý zbor na bohoslužbách. To neušlo štátnej polícii, ktorá ho roku 1952 zatkla a začala vypočúvať. V utajení neostala ani Jánova vysviacka. „Nevedno odkiaľ, ale štátne úrady sa to dozvedeli,“ spomína jeho sestra Zuzana.

V obžalobe stálo: “Butkayovi záležalo na tom, aby nepriateľská činnosť bola čo najúspešnejšia, čo je zrejmé z toho, že v tejto dobe sa venoval duchovným obnovám, ktorých autorom je známy agent Vatikánu Kolakovič.“

V obžalobe na Jána Butkaya stojí: „…Toto opatrenie (trest z bohosloveckých čias) mu nebolo dostatočnou výstrahou, pretože si v auguste 1950 od zradného biskupa a vatikánskeho špióna Vojtaššáka povolenie k nezákonnej vysviacke na kňaza opatril a nechal sa tajne vysvätiť. Keď potom vykonával základnú vojenskú službu, preukázal, že je hodný dôvery, ktorú mu poskytli vatikánski nepriatelia našej vlasti. (…) Hlavne medzi bývalými bohoslovcami, ktorých tým naďalej utvrdzoval v ich slepej poslušnosti k Vatikánu. (…) A že i obvinenému Butkayovi záležalo na tom, aby táto nepriateľská činnosť bola čo najúspešnejšia, čo je zrejmé z toho, že v tejto dobe sa venoval duchovným obnovám, ktorých autorom je známy agent Vatikánu Kolakovič.“

Butkaya vyšetroval Vyšší vojenský súd v Prahe. Pojednávania trvali takmer rok, v roku 1953 ho odsúdili na 11 rokov nepodmienečne za vlastizradu a ako „rozvracač republiky“ bol väznený v štátnej väznici Valdice u Jičína – Kartouzy, tiež na Pankráci, Prahe – Ruzyni a inde.

Na vojenčine (Ján Butkay v hornom rade druhý sprava).

Do kina za biskupom Vojtaššákom

Vo väznici býval spočiatku sám na samotke, čo bola temnica bez okna a všade bolo cítiť zápach, keďže sa tam nikdy nevetralo. Ani Janko nevedel, ako dlho tam bol, pretože nemal prehľad ani o tom, či je deň alebo noc. Stráže schválne svietili v celách celú noc, aby väzňov zneistili a narušili im spánok. Spával na drevenej posteli, ktorú musel cez deň zložiť. Na spanie mal iba jednu deku, ktorá mu mala slúžiť ako prikrývka a zároveň aj plachta a vankúš. Ani na samotke, ani neskôr na cele s ostatnými nesmel mať pri sebe žiadne súkromné veci. Mal tam iba svoj holý život a pevnú vieru.

„Svadobné oznámenie jeho sestry mu schválne dali až dávno po sobáši. Podobne to robievali aj s ostatnými listami…“

 Zdieľať

Úplne si s tým vystačil, hoci… Všetky listy, ktoré raz za dlhý čas smel napísať, boli cenzurované. Aj listy z domu mohol dostávať iba raz za určitý čas. Keď sa napríklad vydávala jeho sestra Zuzana, poslala mu svadobné oznámenie, aby na ňu v ten čas aspoň myslel. Toto svadobné oznámenie mu však schválne dali až dávno po sobáši. Podobne to robievali aj s ostatnými listami. Robilo im asi veľkú radosť miasť ľudí aj pri výsluchoch. Na stoloch nechávali poprekrúcané kalendáre, aby väzni nemali ani poňatia, aký sa píše dátum. Raz ich takto poplietli aj počas veľkonočných sviatkov, pretože im chceli zabrániť, aby mohli aspoň v myšlienkach sláviť tento najväčší kresťanský sviatok.

Keď sme sa pýtali Zuzany, ako väzni trávili svoj voľný čas, iba sa pousmiala. Pán farár Butkay chodil veľmi rád do väzenského kina na povinné filmy, ktoré ospevovali život v socialistickej vlasti. Nie preto, žeby ho nejako oslovovali, ale bola to príležitosť vidieť ostatných kňazov – spoluväzňov a dokonca aj svojho biskupa Jána Vojtaššáka. Tak si mohli veľmi opatrne na prepašovaných lístočkoch vzájomne vymeniť nejaké správy.

Aké stopy neskôr zanechalo toto väzenie v Jánovom osobnom živote? Do väzenia si nesmel priniesť nič svoje, ale niečo si z neho priniesol domov. Ako spomína sestra Zuzana, po prepustení na slobodu ešte dlhé roky spával na drevenej tvrdej posteli a odmietal aj perinu, spal iba pod dekou. A z breviára sa nevedel modliť po sediačky. Ako bol zvyknutý z väznice, celý život, skoro až do smrti, sa ho modlieval tak, že sa prechádzal po izbe.

Pán farár mal na vtedajšiu dobu asi šťastie – 30. decembra 1954 dostal amnestiu a bol oslobodený. Po prepustení na slobodu však nemohol pôsobiť ako kňaz, preto nastúpil do civilného zamestnania ako robotník na viacerých miestach. Pracoval vo výkupnom podniku v Spišskej Novej Vsi, Váhostave Rudňany a v Slovenskom elektrotechnickom závode v Krompachoch.

Ďalší trest

Najprv vykonával prijateľnú prácu vo výkupnom podniku, no potom prišli ďalšie problémy. V roku 1962 bol znova obvinený za poburovanie proti republike a odsúdený na dva roky. Svoj trest si odpykal vo Valdiciach. Po návrate z väzenia ho čakala oveľa ťažšia práca, v baniach v Rudňanoch.

Prácu v baniach znášal asi najťažšie. Ani nie tak pre ťažkú obotu, ale pre vulgárne správanie svojich kolegov, ktorí vedeli o tom, že je kňaz a robili mu prieky. Ale postupne si ich vedel svojou ľudskosťou získať a nakoniec ho mali aj radi. Určite pánu farárovi dodávali silu aj sväté omše, ktoré si každé ráno o štvrtej odslúžil doma ešte pred odchodom do práce. Neskôr pracoval aj v Slovenskom elektrotechnickom závode v Krompachoch. Riaditeľ podniku videl, že Janko je pracovitý, zodpovedný a navyše aj vzdelaný. Preto sa rozhodlo, že sa stane vedúcim na prevádzke zinku. Bolo to v čase, kedy sa v Československu uvoľňovalo napätie.

V roku 1968 sa mu preto podarilo dostať k svojmu povolaniu. Ján Butkay sa po osemnástich rokoch od tajného vysvätenia stal kaplánom v rodných Spišských Vlachoch.

Prvá farnosť a prvé prekážky

Keď v roku 1970 nastúpil na svoju prvú farnosť Slatvina, patrili k nej filiálky Vojkovce a Oľšavka. Slatvina mala veľký kostol, ktorý veriacim postačoval, ale Vojkovce mali iba malý kostolíček, skôr takú väčšiu kaplnku. Oľšavka nemala kostol vôbec. Pán farár sa preto rozhodol rozšíriť kostol vo Vojkovciach a pribudovať nadstavbu. Iste ani netušil, do akého boja s komunistickými úradmi sa púšťa.

„Po osemnástich rokoch od tajného vysvätenia stal kaplánom v rodných Spišských Vlachoch.“

V žiadosti, ktorú posielal v roku 1970 na Okresný národný výbor v Spišskej Novej Vsi, odbor kultúry, napísal: „Veriaci (……) v obci Vojkovce týmto obnovujú svoju žiadosť z minulého roku a zdvorile prosia o udelenie súhlasu na rozšírenie svojho veľmi malého kostolíka. Nakoľko obec sa rozrastá a doterajšia kaplnka vôbec nevyhovuje ani po hygienickej stránke…“

Z ďalších listov sa dozvedáme, že farár vyhotovil všetky potrebné žiadosti a dokumenty a spolu s farníkmi často navštevovali príslušný úrad. Keď dostali presvedčivý ústny súhlas referenta a tiež jeho písomné usmernenie, čo treba ešte robiť, ľudia vo Vojkovciach v dobrom presvedčení, že dostanú aj súhlas písomný, kúpili stavebný materiál na rozšírenie kaplnky. Prešlo však leto aj jeseň a písomný súhlas stále neprichádzal. Aby nakúpený materiál v zime nezostal znehodnotený, rozhodli sa farníci začať stavať základy. O čo väčšie bolo ich sklamanie, keď o päť mesiacov dostali odpoveď na svoju žiadosť – rozhodnutie, ktoré prikazuje zbúrať – odstrániť rozostavanú stavbu, keďže sa započalo bez žiadosti a nepredložili sa žiadne doklady. Ľudia nechápali takýto prístup po tých všetkých ústretovostiach a uisteniach, ktorých sa im na úrade dostalo. Bolo to iba divadlo? Čakali, kým urobia nejakú chybu, dodnes sa pýtajú farníci – pamätníci týchto udalostí.

V tomto prípade sa ukázala viera a odvaha farára Butkaya a jeho zápas s komunizmom aj v časoch normalizácie. Z jeho odvolania, ktoré adresoval komunistickým úradom, zaujali tieto jeho slová:„Rozhodnutie úradu vyvolalo u občanov veľké rozhorčenie, že predsa ústavou je im zaručená náboženská sloboda. (…) Dnes by som považoval za taktickejšie zo strany riadiacich orgánov použiť iný spôsob jednania, než ten najkrutejší a najprísnejší, t.j. dať započatú prácu našich občanov zničiť a zbúrať. Aj veriaci človek má byť rovnoprávnym občanom nášho socialistického zriadenia, aj on si plní v každom ohľade svoje občianske i pracovné povinnosti ako každý iný občan. Treba si uvedomiť už raz, že aj pracujúca ruka veriaceho občana pomáha budovať socializmus, a preto ho treba chápať aj v jeho duchovných potrebách.“

Ani toto odvolanie však neprinieslo žiadne ovocie. Ako píše kronikár obce Vojkovce: „Tak sme ostali bez peňazí aj bez kostolíka. Ešte múdre bolo, že sa starý kostolík ponechal v pôvodnom stave. Ľudia boli smutní a nešťastní, stala sa chyba. Keď prišli na rad Vojkovce, prišli aj vojská Varšavskej zmluvy. Nastala normalizácia a výstavbu kostola vo Vojkovciach úrady zastavili…“

Po revolúcii s biskupom a farníkmi.

Vyučovanie náboženstva na „nepovolenom mieste“

Čo sa nepodarilo vo filiálke Vojkovce, to sa podarilo v Oľšavke. Tam veriaci s pomocou pána farára roku 1969 dostali súhlas na položenie základného kameňa kostola v Oľšavke. Na konci tohto listu sa však na adresu pána farára výhražne píše: „Činíme Vás osobne zodpovedným za prípadné politické nevhodnosti počas konania uvedených slávností.“

„Počas celého svojho kňazského pôsobenia nesmel Butkay slúžiť omše na Levočskej hore.“

Neskôr pribudla k farnosti Slatvina jej ďalšia filiálka Kaľava, ktorá dovtedy patrila k farnosti Krompachy. V tejto obci nebola žiadna škola, preto žiaci navštevovali Základnú školu v Krompachoch. Tu sa však nesmelo vyučovať náboženstvo. Roku 1986 sa vo farnosti chystalo prvé sväté prijímanie a pán farár potreboval na túto príležitosť pripraviť aj štyri deti z Kaľavy, no nebolo kde. Preto sa rozhodol venovať sa im vždy po svätej omši v kostole. Vyučovať náboženstvo v kostole však bolo v tom čase trestnou činnosťou. Netrvalo dlho a farár Butkay bol pre to znova stíhaný. V marci 1986 bol nespravodlivo odsúdený na sedem mesiacov väzenia s podmienkou na jeden rok podľa paragrafu 178 (marenie dozoru nad cirkvami) za vyučovanie náboženstva na tzv. „nepovolenom mieste“.

Počas celého svojho kňazského pôsobenia nesmel Butkay slúžiť omše na Levočskej hore. Bol to pre neho veľký trest, pretože levočské púte k Panne Márii mal vždy veľmi rád a nikdy nevynechal príležitosť spovedať tam. Iba raz, roku 1988 mu tam dovolili slúžiť omšu, ale ani vtedy nesmel predniesť svoju kázeň. Už sme asi spomínali, že bol veľmi smelý a zároveň opatrný, preto si spôsob našiel. Pútnikom sa prihovoril na začiatku omše a určite to neboli pre režim lichotivé slová, pretože dostal prísne napomenutie a musel za to pykať.

Študentky so sestrou Jána Butkaya pri jeho hrobe.

Konečne sloboda

Pán Boh doprial Jankovi dožiť sa slobody a sledovať, ako sa obnovuje všetko, čo bolo v Cirkvi doteraz iba snom. Zmeny, ktoré sa diali, ho tešili o to viac, že jeho novým biskupom sa stal František Tondra, tiež rodák zo Spišských Vlách. Rok 1989 zastihol farára Butakya na jeho druhom pôsobisku, keď bol tretí rok farárom v Harichovciach. Hoci jeho zdravie už bolo podlomené, ešte stále mal dosť síl a elánu a naplno sa venoval svojmu poslaniu. Farníci si na neho spomínajú ako na stále usmievavého kňaza, vždy plného optimizmu. Raz, keď sa pošmykol v kostole a zlomil si nohu, takto to okomentoval: „Ani na nebe net toľko hviezd, koľko ja som vtedy videl v kostole…“

Ján Butkay zomrel na svojej fare v Harichovciach v roku 1997 po dvoch rokoch bojov so zákernou chorobou. Pochovaný je v rodných Spišských Vlachoch v rodinnej hrobke so svojimi rodičmi, bratom a strýkom Jánom, tiež kňazom.

Laura Bašistová, Antónia Kohlerová, Martina Salajová
Autorky študujú na Cirkevnej spojenej škole v Spišských Vlachoch.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autoriek a rodiny Butkayovej.

Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Zdroj: Denník Postoj