Rodinná liturgia pri štedrovečernom stole

Text liturgie je upravený do formy brožúrky, ktorú stačí iba vytlačiť. Brožúrka má 4 strany a pri obojstrannej tlači na formát papiera A4 sa zmesti na jeden list.

Liturgiu si môžete stiahnuť tu!

Podstatu posolstva a tajomstva Vianoc vidím v tom, že od príchodu Božieho syna nie sme osamotení a Boh sa navždy zaviazal byť s nami v Kristovi. Boh naša spása je tu s nami – a tým je zaručený dobrý koniec života pre všetkých i radostná večnosť pre tých, ktorí sa obracajú k Bohu s vďačnou láskou. Z tohoto plynie naša úprimná vianočná radosť. To, že sme dnes tu je vyjadrením našej praobyčajnej ľudskej túžby, ktorá sa niekedy ozve v ľudskom srdci – túžba po tom, aby ma naplnil Boh.

Dnes večer sa všetky rodiny rozídené za pracou, štúdiom a inými povinnosťami opäť stretnú pri jednom stole. Stôl – najvýznamnejší kus nábytku. Prečo? Anton Habovštiak o stole hovorí: „Kedykoľvek je reč o stole, pred oči mi pribehne vždy ten jedinečný stôl z detstva, ktorý sa mi vryl do pamäti, ako prvoradý nábytok v našom dome. Veď mal určite, čosi z toho stola, čo je umiestnený v Božom chráme, na ktorom kňaz prináša dennodenne obetu. Pri tomto našom stole ma učila mať prežehnávať sa, pri ňom sme kľačiačky odriekali prvé modlitby, každý deň ranné i večerné. Tento stôl na poprednom mieste izby bol svedkom najslávnostnejších chvíľ i duchovných zážitkov. Pri ňom sa odvíjala sága nášho rodu. Bol srdcom izby, stal sa tým, čím bol oltár v chráme, pri stole začínali no neraz i končili najzávažnejšie osudy rodiny a podľa toho sme sa aj pri stole aj správali. Ako chlapci sme mohli šantiť po celej miestnosti, smelo sa loziť po laviciach i pod postele, ale pri stole sa už nepatrilo hocičo rozprávať a Boh uchovaj si naň sadnúť. Ani za svet! „Budeš mať vredy, ak to urobíš“ varovala nás stará mama. Nič zbytočného sa naň nesmelo položiť po celý rok. A predsa sa naň čosi mohlo aj ukladať. Na stôl bez rozpaku babica položila novonarodené dieťa.

Na udalosti pri tomto stole sa jakživ nezabúdalo. Za stolom vari s najvážnejším výrazom tváre písala matka otcovi listy do Kanady, keď ta šiel za robotou. Pri stole sme sa mali česť učievať sa i písať domáce úlohy. Za stolom mávali miesto hostia, čo zavítali do domu a bolo si ich treba uctiť. Stôl bol miestom najzávažnejších rokovacích chvíľ. Tu sa rozhodovalo o osude rodiny, pri stole sa všeličo začínalo i našlo svoj koniec. Ale najkrajší bol stôl ten jedinečný a radosti plný Štedrý večer. Stôl v ten večer prikrytý snehobielym ľanovým obrusom mal v dome naozaj centrálne postavenie. Cez vianočné dni i na starý rok stal sa miestom, kde sa zbližovali telom a neraz aj duchom vzdialené osoby no nadovšetko ich srdcia. Celý rok túžobne očakávaný Štedrý večer, bol vrcholom tohto zblíženia. Stôl s horiacou sviečkou a s misami jedinečných jedál aj pečiva nás vtedy všetkých spájal, utváral nielen potrebnú ale aj velebnú a nezabudnuteľnú atmosféru. Štedrovečerný stôl priťahoval členov rodinného spoločenstva aj z najvzdialenejších končín. V ten večer sa stal miestom úprimnej radosti. Množstvo jedál na ňom malo symbolizovať hojnosť darov prírody, udelených z Božej milosti.”

Ale prečo hovorím o stole. Jednoducho preto, že dnes si všetci budete sadať k štedrovečerným stolom. Ale v podstate ide o to, aby sme sa tu stretli navzájom i s Bohom. Veľkosť týchto chvíľ spočíva práve v tomto stretnutí sa. Ako málo sa stretávame a ešte menej rozprávame. Rodičia sú v práci, deti v škole a cez víkend má už každí svoje záujmy. Kedysi sa v učebniciach pravidiel slušného správania učilo, že pri jedle sa má mlčať. Psychiater Max Kašparú, diakon odporúča aby sme sa tejto slušnosti zriekli. Kde inde sa rodina porozpráva. Raňajkovať spoločne sa väčšinou nedá, pretože ráno uteká každí inde. Obeduje tiež každí inde a večer keď sa zíde celá rodina a malo by sa hovoriť o udalostiach, ktoré prežil každí jej člen, malo by sa mlčať? Kde inde by sa rodina so svojimi dojmami, zážitkami, problémami podelila a porozprávala ako práve pri stole. Až 75% ústnej komunikácie ľudia ignorujú, zabudnú alebo pochopia zle. Výskumy, že ľudia vo všeobecnosti nevedia, ako dobre počúvať. Dokonca ani vtedy, keď sú ľudia výslovne vyzvaní, aby počúvali pozorne, nepostrehnú všetko: z toho, čo bolo povedané v skutočnosti počujú len niečo menej než polovicu. A aj z toho, čo počuli väčšinu zabudnú v priebehu ôsmych hodín. Žijeme vo svete, kde je viac hovorenia ako počúvania – kde ľudia majú omnoho viac pocitov, myšlienok a zážitkov, než sú si iní schopní vypočuť. Naše deti sa naučia novú hru a niet nikoho, kto by sa ju bol s nimi ochotný zahrať. Naši adolescenti zápasia o svoju identitu a my ich nazývame drzými. Muži majú dve zamestnania, a my im hovoríme, že sa o nás nestarajú. Ženy pochodujú za rešpektovanie svojej dôstojnosti, a my sa im smejeme. Starí ľudia obetujú svoj život pre svoje rodiny, a zmierajú osamelí. Vieme, ako to je nebyť počutí. Cítime bolesť izolácie, keď potrebujeme sprevádzanie. Zvykáme si na ignorovanie a nepochopenie. A zakusujeme pocit viny, že aj my sami sa podobne prehrešujeme voči iným.

 Dnešný sviatok je dňom návratu domov. Rodina zasadne k spoločnému stolu a rozhovoru, ktorý vyživuje vzájomnú účasť na živote. Odpočinok, pohoda, všetko vyupratované, lepšie jedlo, rozhovory. Zároveň sa spájame i okolo „Otca, ktorý je na nebesiach.“

Boh nás dnes, pri tejto svätej omši znovu pozýva ku svojmu stolu, aby sme sa posilnili. No nielen to, vyzýva nás aj na to, aby sme neboli ľahostajní k biednym, aby sme dokázali konkrétne svoje kresťanstvo. A napokon poukazuje na to, že spoločenstvo jedného stolovania v dobe, keď sa stravujeme po reštauráciách, podnikoch, družinách, v rôznom čase; v čase chladničkovej kultúry, keď si vyberáme na čo máme chuť, ignorujúc pri tom iných, oddelené stolovanie alebo so zrakom upretým na televízor. Po nedeľnom obede sa vypariť čím prv medzi kamošov, alebo dospať diskotéku, ktorá skončila nad ránom. Treba urobiť všetko, aby sme takému niečomu nepodľahli a starať sa o to, aby rodina prinajmenšom raz denne usadala k spoločnému stolu, aby spoločný pokrm, obohatený kresťanským gestom prežehnania a modlitby, upevnil a posilnil našu rodinu. Keď som si tak zisťoval medzi mladými, v koľkých rodinách sa aspoň v nedeľu modlia pri stole, v jednej triede sa zdvihli tri ruky. Zabúdame sa modliť, prosiť i ďakovať Bohu za jeho dary. Rodičia, vyzývam vás a prosím o spoločnú modlitbu cez tieto vianočné sviatky a hlavne po nich. Tu sa upevúje rodina, tu prichádza Ježiš k vám. Mala by to byť starosť Otca – hlavy rodiny. „Tu Ježiš vzal chlieb, vzdával vďaky a rozdával sediacim.“ Čo bráni, aby sa tak isto postupovalo v našich kresťanských rodinách? Takto postupuje veľa rodín a je to pre nich pomoc vo vzájomných vzťahoch lásky, v odpúšťaní si navzájom a umení jednoty. Zoberte si dnes pred večerou Sv. Písmo a čítajte si spoločne úryvok z evanjelia sv. Lukáša 2, 1 – 14.

Aj návštevy príbuzných, či chorých v nemocnici, mŕtvych na cintoríne patria k týmto sviatkom, sú súčasťou tajomstva ľudského života.

Napokon sa vrátim v spomienkach s Antonom Habovštiakom k jeho stolu. Nech sa aj v našich rodinách stane stôl po tieto dni, dúfam aj po celý rok posvätným miestom v našom dome, či byte. Jeho srdcom, pri ktorom sa odohráva život rodiny.